Áno, viem.. používa sa slovné spojenie skúška ohňom, ale v tomto prípade to bola skúška vodou.
V lete sme už, ako tradične navštívili Kuti fishing camp v Chorvátsku. Každá rybárska výprava, či už je to jednodňová, alebo viac denná prináša rybárske výzvy, ktorým musíme čeliť, prispôsobiť sa a vymyslieť, ako prekabátiť ryby. Tá vášeň z rybačky je už v nás zakorenená a chýba nám, keď sa dlhšie nedostaneme k vode.
Dá sa povedať, že to bol extrém. Za hodinku nám spadlo 120 mm zrážok a v priebehu dňa 210 mm. Prvýkrát v živote som videla blesky a hromy v permanentnej prevádzke. Dokonca pár dní ani nelietali lietadla z a do Chorvátska. Hladina vody sa náramne zdvihla, domácim odtrhlo priviazané loďky a tie potom, ako také plaváky boli porozhadzované po toku. Na mnohých miestach sa Neretva a jej prítoky vyliali.
Pár dní sme chytali len, ako suchozemci z brehu, ale nebolo to také zlé. Ryby sa tiež po tejto kalamite išli schovať do malých kanálikov.
Samozrejme to nebolo všetko. Pridal sa k tomu extrémny vietor. Motory len tak pišťali, aby nás udržali na vode. Predierali sme sa divočinou do tých najzašitejších miest s aspoň akým takým zátiším, ale aj tam to bolo ťažké. V podstate sme všetky ryby chytali len na malý sukničkový jig s 15 cm Nightcrawlerom, alebo s kopýtkom Daiwa D´Fin a Keitechom.
Nehovorím, že na žaby neboli zábery, ale to premieňanie bolo ešte náročnejšie, ako štandardne. Pri silnom vetre bolo skoro nemožné jej presné umiestnenie, pracovanie a ešte aj sekanie, keďže bez previsu to nešlo.
Posledné dni sa pár rýb vrátilo aj do hlavného toku. Voda bola, ale stále zamútená, všade boli potrhané riasy, lekná a iný bordel. Dokonca sa vytvorili malé ostrovčeky z tŕstia, ktoré sa uvoľnili z brehu. Cítila som sa, ako na rybárskej brigáde, keď som si stále musela čistiť nástrahu po vytiahnutí z vody. Veď to určite dobre poznáte.. Práve z tohto dôvodu sa dalo chytať aj z voľnej vody. Black Bassy pendlovali a hľadali si možno nové teritória, alebo sa len cítili bezpečne, tak si dovolili opustiť svoj domček a záhradku.
Áno viem, najväčšia ryba je tá čo sa odtrhne, vypne a tak podobne, ale ja som tú svoju aj videla. Pri pomalom presune na lodi som ťahala červeného Nightcrawlera s malým ľahkým jigom. A zrazu som ho zbadala, ako zaútočil na moju nástrahu. Nádherný veľký Black bass. Zostala som, ako obarená - len som sa na neho kukala. Chvíľočku som ho aj zdolávala, ale moja chyba nesekla som ho. Od vtedy až, kým som samozrejme neminula posledné balenie červených nightcrawlerov vždy po jeho nahodený bol pekný úlovok. To si tak človek vsugeruje a je to tak. Dôležité je veriť nástrahe a vedieť ju správne použiť. Myslím, že je medzi nami rybármi veľa poverčivých ľudí.
Posledné dva večeri sa zapáčili veľkým bassom aj ťažšie žehličkové jigy so sukničkou a 10 cm kopýtkami v prirodzených farbách vo väčších hĺbkach pri podmytých brehoch.
Boli sme tam skvelá partia ja, Rado a Jožko. Niekedy je menej viac. Užili sme si rybačku. Postarali sme sa o mačičky, ktoré sú už súčasťou našich výletov do Chorvátska. Šedej mame mačičke sa narodili malé mačiatka. Takže sme mali o zábavu postarané.
Verím, že sa vrátim aj tento rok a už teraz som zvedavá čo nám pripraví príroda za prekvapenie.
Momentálne je tam Rado s Ivom, takže podáme hlásenie, keď sa vrátia domov.
