Sedím doma, triedim rybárske veci, rozmýšľam, či tento rok už začnem vnúčika zasväcovať do tajov rybárčenia. Veľmi by som chcel. Ale asi ešte chvíľu počkáme. Kým dokáže sám udržať udicu, čo mu chystám. Verím, že sa dočkám. Tak to cítim ja. No nie sme všetci rovnakí.
napísal: Vilo Husár
Silný príbeh
Keď som prišiel k rybníku, hneď som si ich všimol. Sedeli zamyslení pri nastražených prútoch priamo oproti mne. Zvláštna dvojica. Starší pán, zrejme už dôchodca a malý chlapec, na tú vzdialenosť som mu hádal maximálne deväť rokov. Zrejme dedo s vnukom. Aký krásny, priam dojímavý pohľad. Asi mu odovzdáva svoje skúsenosti, vedie ho k prírode. Mňa nikdy dedo nebral na ryby. Vtedy mali dedovia a rodičia iné starosti. Chlapcov vychovávala ulica a ak cez dedinu tiekol potok, všetci sme boli rybári. Priznávam, keďže nás nik neviedol, nikto sa nestaral čo robíme po škole, vyviedli sme kadečo. Dnes na to nie som hrdý. Tie spôsoby lovu, na slučku, na vidličku, do záclony, do rúk. Najhumánnejší bol asi na červíka. A všetci sme boli majstri. Cez prázdniny, keď sme boli odkázaní celý deň sami na seba, pečené pstruhy na ohni, varené raky, dokonca aj žabie stehienka tvorili podstatnú časť denného menu. Našťastie vody boli čisté, rýb dostatok a naše nájazdy potoku vôbec neublížili. Myšlienky mi trochu uleteli, letmo som znovu pohliadol na dvojicu. Senior práve znovu nahadzoval, ale vnúčik sedel so sklonenou hlavou, s prihrbenými plecami pozeral do zeme. Akoby vôbec nemal záujem. Totálna ignorancia. Všetko mi bolo znovu jasné. Niečo mu určite chýba. Dedove skúsenosti a ryby to určite nie sú. Pravdepodobne smartfón. Už sa bez nich nevieme pohnúť. Deti, ale aj my dospelí. Všetci. Dedo sa márne snaží ukázať mu, že sa dá prežiť aj bez telefónu. Aspoň chvíľu cez deň. Napríklad niekde v prírode, ako teraz. Ja by som to tiež vnuka učil. Lenže je ešte veľmi malý. Už sa neviem dočkať kedy podrastie a budem ho môcť zobrať k vode. Závistlivo som pozrel na dvojicu. Situácia sa znovu zmenila. Chlapec stál, prút bol položený na zemi, špičkou vo vode a zvláštne gestikuloval oboma rukami. Dedo tiež gestikuloval, ale tak pomalšie, rozvážnejšie. Moja hlava v momente začala stavať ďalšiu myšlienkovú konštrukciu. Presne, typická situácia, to muselo prísť.. Chalana už úplne prestalo baviť nudné vysedávanie, taký nezmysel, rybačka, mladí si dnes servítku pred ústa nedávajú. A rozvážny, skúsený starý otec neúspešne dôvodí. Zrejme bezvýsledne. Všetko sa to odohrávalo v značnej vzdialenosti, bez zvuku, ako kedysi v nemom filme. Tak som sa rozhodol, že vstúpim do deja a pokúsim sa ako režisér zmeniť predpísaný scenár. Samozrejme som chcel dedovi podať pomocnú ruku. Zobral som prívlačku a po kratšej ceste som obchádzajúc jazero kráčal priamo k nim. Lenže. Jednu vec som si pri tých myšlienkových konštrukciách vôbec neuvedomil. Nemohol som byť režisér vstupujúci do rozohranej hry. Za prvé som to neštudoval, teda nebol som odborník. No a režisér tam už predsa bol. Samotný, neúprosný Život. Keď som sa priblížil zapol zvuk. Naplno. Žiadna pomocná ruka z mojej strany sa nekonala. Normálne som musel zastať a sadnúť si na najbližšiu lavičku. Svoj monológ práve prednášal dedo. O čo pomalšie gestikuloval o to hlasnejšie hulákal... Ty debil, aký si sprostý, čo si to robil, už tretia ryba ti ušla, kričím ti, pribrzdi ju a ty!? Ako si ju to pribrzďoval, keď utrhla taký silon, už naň chytám desať rokov, spoľahlivý a čo sa stane!? Pokazíš všetko čoho sa chytíš. Ako vždy. Joj aký si len hlupák neschopný. Nikdy z teba nič nebude“ a zlostne sa zahnal otvorenou dlaňou smerom k chlapcovmu lícu. Chlapec pomaly zdvihol hlavu, pozrel na starkého. Evidentne, aj napriek tomu čo počul, ho mal rád. Na ten hlas a na to čo odpovedal dlho nezabudnem. Na malého chlapca strašidelné a veľmi smutné... Nikto ma nemá rád, všetci ma len odstrkujete, pre každého som len sprostý, zlý, nevychovaný. Načo som tu, načo ma máte, pošlite ma niekam preč, nechcem tu už viac byť“, Zatriaslo to so mnou a moje srdce zaplakalo. No vrchol ešte len prišiel. Keď rozľútostený chlapec vykročil k ,,starkému,, pohľadom prosiac o odpustenie, hľadajúc chápajúcu, láskavú náruč, objatie, dostal ďalší zákerný úder. Dedo ho chladne odstrčil so slovami. ,,Tam si sadni, neotravuj a radšej sa už ničoho nechytaj, lebo to zase všetko poserieš.“ Vtedy som sa pred chlapcom hanbil za všetkých rybárov a aj za starých otcov. Už som pochopil, čo mu chýba. Nie smartfón, nie stratený čas na rybách. Chýba mu pocit, že ho má niekto rád, že mu verí, že sa môže naňho spoľahnúť, že sa môže kedykoľvek pritúliť, objať. Volá sa to láska. Nemohol som starému otcovi pred vnukom jednu vraziť, aj keď ma to neskôr mrzelo. Ale som to aspoň dal na papier. Možno sa spozná, ak sa mu článok dostane do ruky. Snáď si niečo uvedomí. Možno ho spoznáte vy, alebo už takého poznáte. Tiež som nikdy nepredpokladal, neveril v existenciu takého starého otca a ešte k tomu, akože rybára. Vidíte, existuje. Myslím si, že toto je ojedinelý prípad . Jediné čo môžem urobiť, nechať tu odkaz pre všetkých rodičov, starých rodičov, učiteľov, vychovávateľov. Deti potrebujú vašu lásku, vaše objatia, vašu múdrosť. Tak prosím nešetrite tými darmi. Vráti sa Vám to ako ozvena. Možno aj tomuto ,,starkému,, ale už môže byť neskoro.
