Poviedka Rado od Vilka Husára uverejnená v marcovom čísle časopisu Slovenský rybár
Vonku je na tento decembrový čas typický studený deň. Inverzia tlačí hmlu tesne ku hladine, kráčam po vystrčenom drevenom móle, ktoré obopína časť jazera, nakúkam pod vodu, či sa ukáže aspoň jedna rybka. Akoby olovená hladina je zlovestne mĺkva. Tiché kroky aj tak vzbudili pozornosť. V hĺbke sa zrazu objavili nevýrazné tmavé tiene, stúpajú ku hladine a smerujú priamo ku mne. Tak predsa. Sú tu. Radove pstruhy. S nádejou, že im azda niečo hodím, plávajú chvíľu popri mne, zasypávajú ma otázkami ako napríklad: "Kde si bol, tak dlho? Čo si nám priniesol? Čo dnes len, tak bez udice?" Ja na ne len pozerám, mlčím, neodpovedám, veď načo aj. Kráčam so sklonenou hlavou plnou výhovoriek. Tie ich nezaujímajú, tak nech radšej zostanú ukryté vo mne. Kdesi hlboko vnútri, aby neublížili ani nezranili. Vyhovárať sa na prácu, povinnosti, neodkladné záležitosti, na ich úkor si odoprieť niečo, čo vás teší a naozaj baví, je bolestivé. Hlavne pre seba samého, keď si to uvedomíš. Tak sme vedení. Najdôležitejšie sú predsa peniaze, všetci dookola a všetko ostatné. Ty a tvoje malé radosti ste v tom dlhočiznom rade na samom konci. Rado sa nevyhovára. Už tri roky to tu buduje. Staré kúpalisko sa mení na rybársku oázu radosti. Napriek všetkému a napriek všetkým. Od rána do večera. Dávam si otázku: "Prečo?" Hneď si aj odpovedám. Asi preto, lebo ho to baví, lebo mu to robí radosť, lebo vie a vidí to nás, že nielen on, ale aj všetci ostatní, ktorí sem chodia, majú na tvári úsmev. Či starý rybár s ťažkým parkinsonom, sedávajúci na poslednej lavičke, alebo malé dieťa radostne vykrikujúce: "Rybičky, aha, rybičky..." Objavuje nepoznané.
Pomaly sa blížim k drevenej búdke, kde Rado občas aj bivakuje. Zamknuté. Veď čo chcem? Je predsa december, adventný a hlavátkový čas, všetci chcú mať pokoj. Skúšam mobil... Ticho, majiteľ je nedostupný. S otázkou v očiach sa obraciam na neodbytné ryby. "Neboj sa, hneď príde, zavolá ti..." Asi majú pravdu, veď už ho poznajú. Do rozsvietenej obrazovky mobilu kladiem otázku: "Budeš tam zajtra, bude sa dať chytať ryby?" Samozrejme, príď bude super.
Hneď ráno, keď teplomer atakoval nulu, som tam bol. Ryby ešte odpočítali pri dne. Dvere na búdke sa potichu otvorili: "Kávičku?" Jasné! "Aj niečo do nej?" Nasledovalo ďalšie "Jasné" sprevádzané širokým úsmevom. Vtedy som si uvedomil aj ďalší obrovský benefit Radovej práce. Že aký? Veď koľko som už vypil kávičiek, vždy s priateľmi, ktorých som tu náhodou stretool, lebo stretnutia sa dnes už neplánujú. S Martinom, Leom, Ivanom,..., ktorí sem tiež radi chodia. Zrazu tu existuje miesto nielen na skvelú rybačku, ale aj na posedenie s priateľmi, na rozprávanie príbehov, miesto, kde sa na chvíľu zastaví čas. To je taká krásna ilúzia...! Čas predsa stále plynie. Aj tu. Ale veľmi príjemne, presne tak, ako sa mi páči.
Na vode to už začína žiť. Udica do mňa už netrpezlivo šťuchá: "Dopi už konečne, čo nevidíš to tornádo krúžkov zbierajúcich rýb!?" Nečudujem sa a som jej vďačný. Dlho sme už spolu nechytali. Tiež má absťák ako ja. Naviazal som malého, na kanardovej štetôčke podveseného pakomára. Jemne dosadol, nestihol sa ani poriadne rozhliadnuť, voda sa pri ňom zvírila a bol preč. Teda nie preč, len zmizol pod hladinou. Super, to sa mi páči! Prvý hod a už mám záber. V tomto momente mal radosť aj potočák, potom sa však zbadal. Urputne sa bránil, párkrát aj vyskočil - nádherná ryba! - neskôr ťahal ku dnu, nič mu to nepomohlo. Malý pakošík sa pevne usadil v kútiku končiacej čeľuste a v spolupráci s nadšenou udicou mi ho priviedli až do podberáka. Tu sa muška sama uvoľnila, podberák som len zanoril späť pod hladinu a mohol odplávať. Ulovenie takejto nádhernej ryby vo voľnej prírode je už skôr obrovská náhoda. Sú, ale je ich čoraz menej.
Musím spomenúť vychádzku na Rainerovu a Zamkovského chatu popri Studenom potoku, kde mi bolo zvrchu dané pozorovať pstruhy potočné pri svadobnom obrade. Pozeral som síce do vody, či niečo zahliadnem, ale toto som nečakal ani v najsmelejších snoch. Tam, kde je voda priehľadnejšia ako vzduch, bez hanby a typickej plachosti vrcholil milostný príbeh, ktorý zabezpečí ďalšiu generáciu tatranských pstruhov. Dajú sa vidieť aj chytiť na netradičných miestach, kde by ste ich nečakali. Hovoríte si, typická jalcová voda a zrazu namiesto jalca sa na udici zmieta nádherný štyridsaťpäť centimetrový pstruh potočný. Ale ako hovorím, sú to skôr náhody. Tu u Rada je šanca najväčšia. Aj na pekného potočáka aj na veľkého dúhaka, ale hlavne na úžasné, neplánované stretnutie s priateľmi. Stretnutia, ktorých v dnešnej dobe nie je nikdy dosť a mne osobne veľmi chýbajú.
Rado, ak budeš toto niekedy čítať, len ti chcem odkázať - a samozrejme aj Bobke, bez nej by to asi nešlo - neprestávajte s tým, čo vás baví a napĺňa radosťou, lebo to k vám privádza priateľov a spokojných a usmievajúcich sa ľudí. Veď koľkí by chceli takú prácu! Aj pre tých mám odkaz: prestaňte sa vyhovárať a uvidíte. Dnes opäť odchádzam s úsmevom. Ako inak.
